Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Čo urobíte, keď už na svojom druhom albume dotiahnete svoj hudobný štýl prakticky do dokonalosti? A zároveň sa nevoláte AC/DC alebo MOTÖRHEAD. Samozrejme, že hľadáte cestičky, ktorými by ste objavili nové zvukové teritóriá a zároveň pri týchto výpravách nestratili vlastnú tvár. Sympatickí Nóri to na svojej tretej nahrávke urobili. S veľkým úspechom.
Žiadny John Baizley a jeho práca na obale, ani Kurt Ballou a jeho producentská záštita. Žiadne istoty a tradície. KVELERTAK úplne nanovo, pod vlastnou zástavou, na vlastné tričko. K svojej charakteristickej a zároveň neuchopiteľnej šablóne „Hráme všetko možné od BURZUM až po THIN LIZZY“ veľmi prirodzene a s prehľadom pridali štadiónový rock z osemdesiatych rokov. A znie to úplne výborne!
Úvodná smršť „Dendrofil For Yggdrasil“ si v ničom nezadá napríklad s blackgazeovými DEAFHEAVEN. Rýchly, nekompromisný a zároveň optimisticky melodický nárez otvára dvere do ďalšieho, ešte podstatnejšieho diania. Je fascinujúce, že dve úplne rozdielne kapely majú na svojich nových albumoch v tomto roku skladbu s názvom „1985“. A obe sú skvelé. Londýnski progresívni metalisti HAKEN na albume „Affinity“, aj nórski machri KVELERTAK – v oboch prípadoch k tomu možno prišlo aj náhodou. Atmosféra, aranžmány, zvukové ornamenty, všetko ako keby viselo kdesi vo vzduchu a keď si už zúčastnení zodpovední muzikanti vypočuli výsledok, priznali (možno aj nechcenú) inšpiráciu v osemdesiatych rokoch minulého storočia.
Znie to naozaj epicky. Drsný black`n`roll si preráža v štýle VAN HALEN cestu do veľkých hál a na štadióny. V kontexte kariérneho vývoja KVELERTAK to vlastne ani nie je veľmi prekvapujúce. Kapela, ktorá odohrala veľkú časť turné pred FOO FIGHTERS či MASTODON a na jeseň minulého roku cestovala spolu so SLAYER a ANTHRAX po Európe, si z toho všetkého musela niečo zobrať do svojej životnej filozofie a hudobného výraziva.
Hu lyste dei ut i bann Mens hu gjekk opp i brann Synden hennas forsvant Då skamkjøtet lukta stramt
(„Heksebrann“)
Je sympatické, že celý album je opäť celý bez výnimky po nórsky. Tvrdohlavosť sa tu vypláca. Na viacerých miestach nahrávky sa v tom priamočiarom rock´n´rolle a reminiscenciách na doby dávno minulé priam pýtal čistý, kvalitný spev. Pri všetkej úcte k Erlendovmu energickému frontmanstvu a prvotriednemu škrekotu. KVELERTAK to vyriešili šalamúnsky s hosťujúcimi speváčkami – Lise Frøkedal a Katie Jones naozaj krásne ozvláštnili skladby „Nattesferd“, „Heksebrann“ a „1985“. Aj toto by mohla byť cesta v budúcnosti kapely – nestratiť vlastný ksicht a zároveň sa otvoriť novým, čerstvým vplyvom.
Tri gitary dostávajú v pomalších skladbách viac priestoru, skladby dýchajú, sú pestrejšie, melodickejšie. KVELERTAK si však zároveň dávajú záležať na tom, aby nezmäkli, vedia v pravú chvíľu opäť pritvrdiť a priložiť lopatu čierneho uhlia do rozpálenej pece. A čo je úplne najdôležitejšie, z nahrávky srší radosť hrania, pri ktorej je úplne zrejmé, ako skvele to celé bude znieť naživo, na koncertoch a festivaloch.
Kapelu som videl a zažil v troch zásadných polohách – na vlastnom koncerte, na veľkom festivale, rovnako tak v úlohe predskokana. Tá posledná jej pristala najmenej. Či už to bolo zvukom, obmedzeným priestorom či celkovým prístupom muzikantov, nedalo sa to porovnať s festivalovým hraním a už vôbec nie koncertom pred vlastným publikom, ktoré prišlo výlučne na KVELERTAK. Odporúčam ich vidieť za akýchkoľvek okolností, ale ak sa naskytne príležitosť samostatného koncertu na vlastnom turné, rozhodne neváhajte. Uvidíte najlepší rock´n´roll súčasnosti.
Tento projekt táhne především charakteristický vokál Donovana Melero z HAIL THE SUN, což ve spojení se Sergio Medinou z ROYAL CODA znamená ono emotivně bolavé ukřičené post hardcore inferno, které odkazuje k domovským skupinám obou zmíněných hudebníků.
Rakouská brutální parta si za tematickou oblast své tvorby vybrala sériové vrahy. Je tedy asi logické, že těžiště i jejich třetího alba je deathgrindový nářez. A je to slušná porce třeba pro příznivce belgických ABORTED.
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.